Normál…

Čoraz väčšmi sa množia hlasy, že sa treba pripraviť… a treba sa zmieriť… a je to už úplne jasné… a kto to nevidí je slepý… A tie hlasy týmto ťapákovským pokrikovaním naznačujú, že svet, ako sme ho poznali skončil, žiadny normál, ktorí sme poznali ako normál už nebude a že sa to samozrejme týka aj divadla a nejaké čakanie na to, že sa vráti starý spôsob hrania a prevádzky, je len stratou času a nepochopením toho, ako veci v skutočnosti reálne sú. Pravdou je, že mnoho divadiel, mnoho divadelných projektov sa ocitlo na veľmi tenkom ľade, niekde už aj po krk v studenej vode a nebude ľahké nájsť spôsobom ako z toho von. Netreba sa o tom nijak zlvášť rozpisovať. Pred pár dňami mi povedal jeden taxikár: Najhoršie na to doplatila kultúra ako taká. Teda reštaurácie, bary a divadlá. Úplne učebnicový výklad toho, čo obecne rozumieme pod pojmom kultúra to nie je, ale myslím, že ten dobrý muž chcel povedať, že preňho je kultúra miesto, kde sa nejakým zaujímavým spôsobom stretajú živí ľudia medzi sebou. Pretože áno, viem zodpovedne potvrdiť, že piť – sa dá aj doma osamote. Nie že, nie. Ide to, dokonca v akomkoľvek rozsahu, ale, ak s tým máte nejakú zásadnejšiu skúsenosť, snáď mi dáte za pravdu, že je tam čosi, čo tam byť nemá. Akési ticho, ktoré postupne začína vypúšťať nedbalé obláčiky samoty a ešte deci dve a z tých oblakov môže začať pršať hustý čierny dážď, akoby na vás padali kvapky smoly. Smoly, že ste tu sám. Keby mal niekto pocit, že teraz nejak propagujem nezriadne pitie a zvrhlý život, môže si dať rýchlu facku a ja budem pokračovať. Takže všetci vieme, že piť sa osamote dá, ale je to tak trochu ako sojový guláš. Akože áno, ale vlastne nie. Teda pokiaľ si samozrejme nepotrebujete užiť svoje väčšie, než malé množstvo sebaľútosti. V takom prípade rešpekt, zavrite sa a pre vaše dobro odovzdajte mobilný telefón. No a možnosť, či sa dá aj divadlo sledovať osamote v pohodlí domova, pekne pod dekou na nejakej streamovej platforme, tú sme preverovali poctivo, prakticky od začiatku pandémie. Uskutočnili sa desiatky prenosov. Online, alebo zo záznamu. Za mnohé si diváci radi zaplatili, mnohým skrátili a spríjemnili čas, mnohí si mali možnosť pozrieť predstavenia, ktoré by už inak nevideli, a áno mali zážitok a tešili sa, že si zase niečo pustia – to všetko sa stalo. Ale po bezmála roku a pol sa môžeme sami seba pýtať: Bola by toto z dlhodobého hľadisko pre divadlo nejaká cesta? Ja osobne súhlasím s tým taxíkárom a myslím si, že nie. Že sme v prdeli, pretože piť doma je smutné a hrať divadlo pre diváka, ktorý v tom danom okamihu nie je s nami, nedýcha rovnaký vzduch, necíti tú energiu, nedokáže sa napojiť – jednoducho nie je možné. Je to ešte smutnejšie. Dokonca viac ako sojový guláš. V jednom divadle si povedali, že to predsa ísť musí a tak začali skúšať inscenáciu s tým, že ju divákom prinesú formou streamu a tak ako sa snažili urobiť to dobre a zmysluplne, postupne odmietli javisko a dekoráciu a začali pre každú situáciu hľadať iný priestor, potom si povedali, že v tom priestore to ale tiež nemôžu hrať ako v divadle, musia to naskúšať priamo na kameru, tak sa upravilo aranžmá, ale potom zrazu začalo byť jasné, že sa musí aj inak hrať, aby to malo inú, než divadelnú dynamiku a takto krok z krokom vznikla naozaj hodnotná televízna inscenácia s využitím rozmanitých zákutí a priestorov divadla, ktoré poslúžilo ako štúdio. Áno, boli tam skvelé herecké výkony a celé to malo zmysel, ale pri všetkej úcte – už to nebolo

divadlo. A to môže mať tisíce podôb a foriem a žánrov, ale aby malo zmysel, tak základom je, že v rovnakom čase na rovnakom mieste musí byť ten človek, ktorý hrá, aj ten človek, ktorý sa na tú hru divá, pretože iba tak môže dôjsť k prenosu myšlienok. V daný okamih na danom mieste si jeden na niečo pomyslí, jeho telo sa nebadane pohne a druhí, ktorí sa na to díva, má odrazu podozrenie, že mu vidí do hlavy, že vie na čo myslí, že to cíti a so záujmom čaká, či to tak bude – to je to kúzlo, ktoré nejde spraviť online. Skrátka nejde a basta. Aristoteles písal o troch jednotách. Miesta, času a deja, ktoré má rešpektovať dráma, ak chce byť skutočne dobrá. Covid nás naučil, že nejde porušiť ani jednotu diváka a herca, ktorá sa vznáša nad tým celým. Niečo, čo sme brali ako samozrejmú vec, vlastne častokrát až svätokrádnežne spochybňujúco. A teraz vidíme, aké je to dôležité, aké je to zázračné. Myslím, že ľuďom, ktorí chodia do divadla, chýba práve tento pocit jednoty. Pred dvomi dňami som mal poslednú skúšku, ktorej sa kedysi hovorilo premiéra. Prišlo sa pozrieť tajne asi patnásť otestovaných kamarátov. A všetci povedali, že sa im to páčilo a v tom pocite mali zrazu dojem, že sedia v plnom hľadisku. Boli naplnení skutočným kolektívnym zážitkom, súčasťou tých rýchlych výmen myšlienok, keď sa vo vás niečo rodí, odrazu sa niekto vedľa vás zasmeje a v tej sekunde sa rehocete už aj vy, alebo naopak bytostne cítite, ako do hľadiska padne úzkosť, ako sa prenesie z príbehu, alebo nastane mrazenie… Vrátili sme sa naspäť na štartovaciu čiaru, tam kde sa kúzlo divadla zrodilo, a overili si, že všetky kamery, podcasty, streamy, onlajny – sú ako sexuálne hračky, ako gumenné figuríny. Vzbudia vo vás aspoň záchvev emócií, keď už bez nich nemôžete cítiť nič. Ale ironicky vzaté, úplne dobrý sex to nie je. Neľutujem žiadnu online aktivitu, ktorá počas korony vznikla. Zachránila naše duševné zdravie, priniesla nejaký zárobok, dala nám pocit, že je niečo, čo môžeme robiť, aj keď sa vlastne nič robiť nedá, ale ten výsledok z toho celého by mal byť, že teraz mocným hlasom povieme: Divadlo má zmysel len v jednote diváka s hercom, tanečníkom, perfomerom, spevákom – inak nie a nie je žiadne ale. A nehovorím to preto, aby sme, ako nám to niektorí vyhadzujú na oči, zase nemuseli robiť nič, len sa tváriť ako umelci. Hovorím to preto, že hrôza tejto pandémie, musí byť vyvážená jasným znovuuvedomením, akú cenu má pre nás, ako pre ľudstvo, kontakt živého človeka s živým. A nech má ten taxikár navždy pravdu, nech sa všetko odohráva hoci na pive, kde spolu sedia dvaja chlapi a mlčia a pritom majú pocit, že sa krásne porozprávali, alebo v divadle, kde sa jeden človek tvári, že je Hamlet a 400 ďalších mu drží palce a na konci kvôli tomu niektorí aj plačú. Nech je jasné, že vieme lietať do kozmu, vieme urobiť z pet flašiek koberce, vieme skúmať antihmotu, ale že nevieme ani s najmodernejšou technikou nahradiť kontakt učiteľa so žiakmi v spoločnom priestore triedy, nevieme mlčať pri pive na kameru a nevieme hrať divadlo online. A že to, prečo to nejde – je základom toho, kto ako ľudia sme. Akí sme ako druh. Takže ak teraz počúvame rôzne hlasy, že už to nepôjde vrátiť sa do normálu… tak možno sa zrúti sieť divadiel, možno budeme musieť načas opustiť pôvodné dramaturgické plány, možno sa o čosi viac potrápime, ale faktom pre mňa je, že z tej rozbehanej rutiny, z toho kultúrneho voľnobehu nás covid už do normálu vrátil. Vzal nám podstatu a nechal nás, aby sme sa ako tvrdohlaví ľudia vytrápili v detskej snahe dokázať, že my sme páni tvorstva a my nájdeme spôsob ako to obísť, že na to prídeme ako hrať tak, alebo tak… veď počkaj… A on si počkal a my sme sklapli. A sme, aspoň ja to tak cítim, naozaj v normále. Sme hladní po kontakte, vážime si stretnutia a cítime ich

energiu. Sme znovu na začiatku. Myslím, že je dôležité si po tom všetkom čase povedať: Áno, sme finačne na dne, sme zdecimovaní, sme strašne unavení zo všetkých atomových nápadov, ale tiež… sme absolútne pripravení na normál. A je úplne jedno, koľko bude v hľadisku ľudí. Hájime tu totiž niečo, čo je výsostne naše ľudské a na to stačia dvaja – jeden, ktorý sa díva a druhý, ktorý v tej istej chvíli, na tom istom mieste má v hlave príbeh. Ak má covid aj nejaké dobré správy, tak toto je podľa mňa jedna z nich. Že o zmysle kultúry a ľudskosti už nemusíme siahodlho debatovať, polemizovať, dohadovať sa, obraňovať, alebo útočiť – pretože sme ten zmysel pocítili, je tu neodiskutovateľne prítomný v nás, či už na terase, v hľadisku, alebo v školskej triede.

Predošlý článok
O ceste do pekla…
Menu