Je pekné nedeľné ráno, spravil som si čaj, otvoril okno a potom aj počítač. Nechcelo sa mi ešte myslieť na nový týždeň, čo ma čaká a tak som si k tej šálke čaju stiahol Víziu 2040 pre Slovensko. A začítal som sa. Veď koniec koncov, je to niečo ako návod na lepšiu budúcnosť, tak som bol zvedavý, čo všetko vypadlo z dát a analýz. Po hodine čítania som sa napil studeného čaju a pohľad mi uviazol niekde na horizonte. Kŕdle vtákov tam mierili kamsi preč.

 Znovu uvedomil, ako ma v tomto svete, ktorý sa topí v tom, ako efektne robiť jednoduché veci zložito, dojíma priamosť a jednoduchosť Zvlášť ak je potvrdená intelektom a poctivým výskumom. A tu som ju našiel. Veľmi jednoducho je tu zhrnuté, že našou jedinou možnou víziou do budúcnosti je konečne urobiť, alebo aspoň začať robiť to, čo sme už mohli dávno začať riešiť v minulosti. Naša budúcnosť je teda možnosť, že aspoň v nasledujúcich rokoch nastolíme stav, ktorý nám chýba už teraz v prítomnosti. Ale nie že by chýbal náhle. On po trochu chýba už dosť dlho. A teraz už si môžeme prečítať, že je prostý fakt. Kým nevyriešime víziu z minulosti, nedá sa stanoviť víziu budúcnosti. Je to ako keď si chcete navrhnúť novú detskú izbu, premaľovať, vymeniť nábytok a fantazírujete o tom a v tom vojde do dverí tej izby mama a povie: Najprv si tu uprac ten strašný bordel, vyhoď čo je plesnivé, oper, čo je špinavé, utri prach, zrovnaj veci v poličkách, nech vidíš, čo tu máš a čo nie a potom sa porozprávame o tom, ako tú tvoju izbu prerobiť. Takmer všetko, čo som si tam prečítal nie je niečo, k čomu by sme sa mohli v budúcnosti dopracovať, ale to, čo by sme mali začať robiť okamžite, pretože už je aj tak v zásade neskoro. Takže to nie je vízia budúcnosti, ale skôr inventúra minulosti a správe z bežnej reality. Minule som počul hovoriť istého ministra, ako je hrdý, že sme že sme uzavreli výberové konanie na opravu turbín v Gabčíkove od roku 2010, kedy nás upozornili, že sú v havarijnom stave. Naša možná vízia sú naše resty. Spoločenské, ekonomické, kultúrne, ľudské… a v roku 2040 sa budeme mať tak dobre, ako sme sa mohli mať už aj teraz. Medzitým svet zase poposkočí o kus a my budeme mať pred sebou zase celkom novú víziu. P.S. Ten kto vybral na úvod tohto dokumentu foto poľnej cesty (predpokladám, že niekde smerom do Kittsee) má geniálny akademický humor a ja mu ďakujem.