Leto lenivo speje do polčasu. Zdá sa, že po prvých dobrodružstvách, festivaloch a skorých dovolenkách, nastáva fáza krátkeho stíšenia, kým nás nezačne dobiehať podozrenie, že obdobie letných prázdnin sa neúprosne kráti a je tu ešte toľko plánov a možností. To sa potom letná horúčka naplno vráti.

 Mám rád ten pomalý prechod medzi júlom a augustom. Je ako skokan do vody, ktorý na vysokom mostíku urobí efektnú stojku a na chvíľu to vyzerá, že stojac na rukách celkom skamenel, ale potom predsa začne jemne balansovať a neuveriteľne pomaly (aspoň tak sa to oku zdá) sa začne prepadávať smerom k vodnej hladine. Tá chvíľa uprostred leta, to je ako keby sa človek na okamih stratil v nekonečnom poli, keď predtým celkom bez rozmyslu zastavil auto na krajnici, otvoril dvere a len tak kráčal do vnútra krajiny. Poznáte tú túžbu? Je to ako vojsť pomaly do nádherného obrazu a stať sa jeho súčasťou. Kto by to nechcel. Celkom sa stratiť v perspektíve a už byť len postavou na pozadí, ktorú maliar nedbalo načrtol a na rozdiel od postáv v zlatom reze o nej nič nevieme. Iba to, že kráča kamsi za obzor. Uprostred roka, keď sa udalosti valia si často na ten pocit spomínam a volá ma. Stíhajúc rýchly presun medzi Bratislavou a Prahou, si vravím uprostred krajiny niekde na hraniciach – teraz tu zastaviť, len tak vojsť do poľa a celkom sa rozplynúť na horizonte. Nie je to práve tá skutočne jediná podstatná vec… Preto mám tak rád ten letný polčas. Za tú možnosť splniť si túžbu, ktorá má počas roka pokúša a môcť sa bez stresu a následkov naozaj na chvíľu rozplynúť v krajine. Alebo aspoň v záhrade. Aj tam sa to dá. Dokonca aj v byte sa to dá, ak má človek správny prístup. V tom rozplynutí je totiž háčik. Ak sa na vás niekto díva, tak sa mu zdá, že mu jednoducho zmiznite pred očami. Ale v skutočnosti je to naopak. To okolo vás zmizne všetko to, čo nie je podstatné. Zostanete len vy, krajina a s vami to jediné dôležité… čo to je, to viete. Netreba menovať, každý to má trochu inak. Ale tá túžba je v mnohých z nás. A stred leta je vlastne také výtvarné okno príležitosti ako zmysluplne nebyť. Neviem to naisto, ale myslím, že to bude aj liečivé. Koniec koncov zvažoval to už Hamlet. 

—