Zabudol som sa zmieniť o zatmení slnka. Sledoval som ho v záhrade Getsemanskej. Ale v Mikulove. Aj tam totiž jednu Getsemanskú záhradu majú, hneď po Olivou horou, ktorá teda tiež nie je originál. Dnes by sme povedali, že je to prírodný areál vybudovaný na motívy veľkého príbehu kresťanstva, takže sú to tak trochu kulisy. Vznikli už v prvej polovici sedemnásteho storočia, v čase, kedy bola móda také napodobeniny budovať. Nie je v tom ani za mak irónie, alebo znevažovania podstaty, ale samozrejme, že mi hlavou režiséra prebehla myšlienka, že na podobnom princípe funguje dnes formálne napríklad Disneyland.

 Ale naspäť k tomu zatmeniu. Bola to tichá a silná udalosť. Ľudia v hlúčikoch, či jednotlivo zostali stáť na rôznych miestach toho malého moravského mestečka. Sedeli na skalách, či stáli na lavičkách vyvýšených miest a cez začadené sklíčka, či zváračské okuliare hľadeli na oblohu. Uvedomil som si v tej chvíli, ako málo sa už dnes obecne dívame na nebo. Čítame správy, čo nového vo vesmíre, sledujeme fotky, videá z hĺbky kozmu, akoby to boli zábery len tuto od vedľa z dediny, je nám to úplne samozrejmé a na nebo ako také, zdá sa mi, hľadíme čoraz menej. Nie som si istý, že ho poznáme tak dobre, ako ľudia kedysi. Že cítime zmeny vetra, že poznáme odkiaľ kam chodia mraky, že stíhame sledovať vtákov, ktorí tam krúžia a hlavne, že máme čas hľadieť na nebo a uvedomiť celý kontext. Trápime sa, riešime stovky vecí denne a s najväčšou pravdepodobnosťou mnohé zbytočne, vynakladáme tisíce na terapeutov, na hľadanie otázok, kým sme a ako žiť… a pritom by možno stačilo len o čosi viac hľadieť na nebo. Myslím, že ľudia sa kedysi tejto činnosti venovali intenzívnejšie, že to bolo ich okno, ich priestor myšlienok, že cez nebo lepšie vnímali zem aj seba. Iste nie všetci, ale stavil by som, že to nebeské divadlo, ktoré dnes navštívime už len pri príležitosti zatmení, či preletov komét, asteroidov (teda keď už to vraj naozaj stojí za to), bolo kedysi oveľa viac návštevnícky vyťažené a jeho dej sledovalo oveľa viac pár očí. Dnes už iba profesionáli, nadšenci a samozrejme blázni. A pritom dlhodobý pohľad na nebo minimálne upokojuje, že blbosť ľudská nie je to najväčšie mračno, utrieďuje myšlienky, krotí ego a dáva nám nádej… takú všeobecnú základnú nádej, že sme súčasťou niečoho, čo chvalabohu nechápeme a preto je lepšie nehrať sa na boha a radšej pokojne žiť.