Ako ľudia sa maskujeme ako môžeme. Máme ego, naučené gestá istoty, máme mobil, cigarety, máme svoje finty, aby nám nikto len tak ľahko nevidel do žalúdka. Ale predsa sú ešte okamihy, kedy sa chtiac nechtiac odkopeme a sme jednoducho iba takí, akí sme. Objavil som jednu z chvíľ, kedy nám skutočne do žalúdka vidieť je.

 Sedel som sám v reštaurácií. Povolanie túlavého režiséra ma za tie roky naučilo mať samotu za priateľa, nevadí mi teda chodiť do reštaurácií len v jeho spoločnosti a dívať sa. Je fascinujúce ako ľudia vchádzajú do reštaurácie. Každý má v sebe podvedomý pocit, že keď vstúpi, všetci si ho určite všimnú. Tak sa viac nadýchneme a hráme. Kto sme, kým sme, prečo sme prišli a je to často naozaj výkon. Lenže hosť, ktorý takto okázalo vojde, náhle zostáva stáť zoči voči poznaniu, že si ho nevšíma nikto. U nás ani čašník. Keď však príde, povie moment, musím sa pozrieť, kde je voľné. A hosť čaká. A v tom okamihu zrazu stráca svoju postavu. Stojí tam pokorne a  sám za seba. Potom čašník povie – Poďte za mnou. A vydá sa medzi stoly. Hosť ho pokorne nasleduje a to je ten magický okamih, kedy o sebe prezradí takmer všetko. Schválne si niekedy všimnite ľudí, ako kráčajú v reštaurácií za čašníkom. Pred tým a potom možno hrajú formu, ale v ten moment, kým im čašník neukáže miesto sú skutočne sami sebou. Dá sa vidieť, kto je normálne hladný, kto je neistý z množstva ľudí, komu je všetko jedno, kto úctivý, aj kto je debil. V tom odovzdanom cupitaní za čašníkom sme na malú chvíľu nechránení, možno preto, že to nie je žiadne slávnostné defilé, ale že nás vedie ako oneskorenca v kine, zatiaľ čo ostatní už sedia. Díval som sa na ľudí, ako ich vodia k stolom a zrazu im videl až do žalúdka. Starý muž s prázdnymi očami, ktorý ľutoval, že ani dnes nepríde jeho spoločníčka, dáma v strednom veku so psom a jej mladší priateľ, ktoré nervózne hľadel do zeme, keď sa ona nedívala, rodičia, ktorí akoby na chvíľu vypli, kým sa ich tri deti rozbehli na všetky strany reštaurácie… Potom pri stole už zase každý nadobudne istotu a vráti sa do hry. Pretože za stolom sme už istejší a lúskame na čašníka ako o závod. Ale kráčajúc za jeho chrbtom pomedzi stoly reštaurácie sme naozaj iba my – malí, hladní ľudia na trase Bratislava Košice späť.