Nedávno som počúval rozhovor. Niekto verejne známy v ňom opisoval svoje skúsenosti s internetovým hejtom. A zaujal ma jeden kúsok, v ktorom popisoval ako kontaktoval človeka, ktorý v komentári jeho deťom želal smrť a ten človek sa ohradil, že to nebolo želanie smrti, ale len nadávky. A nadávať sa predsa môže. Odvtedy mi tá veta znie v hlave a fascinuje ma. Je tak jednoduchá a pritom vystihuje podstatu mnohých vecí, ktoré tu roky žijeme. 

Myslím, že je škoda, že sme si ju nedali niekam do preambuly ústavy Slovenského národa. Patrí tam. Patrí k nám. Žijeme tu, sme Slováci, sami si spravujeme naše veci verejné a nadávať sa môže. Nie musí, ale môže. Sú asi národy, ktoré si zanadávajú, lebo sa zrazu niečo stalo. My nadávať môžeme. Tak nejak priebežne, životne. To je celkom iná situácia. V historickej pamäti máme, že to je tá jedna základná sloboda, ktorú sme si ubránili a zachovali. Človek sa ohne, odvráti hlavu, všeličo prehltne, príde o dobré meno aj dôstojnosť, ale pamätá si, že nadávať sa ešte môže. Môže, pretože nadávky to nie je žiadna realita, to je len tak pomimo z nás, taká joga podvedomia, človek sa vykričí a je mu lepšie. Preto aj ten internetový agresor je z duše presvedčený, že on nikomu smrť neželal. Veď sám má deti a psa a pestuje ruže. On len nadával a nadávať (akokoľvek) sa u nás môže a všetci hádam chápeme, že nadávanie, to je to, čo nám zostalo, kam sme to dopracovali. Nadávanie je taká drobná radosť po ťažkom dni, únik z frustrácie a márnosti. Veď ako inak by sme žili, keby sme si nemohli zanadávať. Robili to už naši dedovia a my nie sme iní. Hádam by to niekto nebral v zlom. V tej vete je navyše zakódovaný aj ten pocit bezpečia. Nadávať sa môže, teda nám to niekto dovolil, niekto, kto je vždy nad nami a my beztrestne môžeme. Kedy chceme, ako chceme. Je to niečo ako „all you can eat“ – niekto nám dovolil, že si môžeme naložiť koľko chceme. A my si naložiť chceme. Veď to nikto nekontroluje a nie je obmedzenie. Čo by sme robili, keby sme nemohli nadávať? Písali knihy? Alebo behali? A prečo? Nadávať sa môže a najlepšie na internete, lebo tam máte ten pocit, že ten komu nadávate je dosť blízko na to, aby si vás vypočul, aby to schytal a zároveň dosť ďaleko, aby ste vnímali, že je to rovnaký človek ako vy, ktorému ste práve strašne ublížili. Aby ste vnímali jeho ľudskosť a bolesť. A to by ste vnímali, lebo veď preboha, všetci sme normálni ľudia, nikto nechce nikomu naozaj zle, to nie, to by nás mrzelo. Išlo predsa len o to, môcť si tak trochu ponadávať. Čo je na tom? Nadávať sa u nás môže, tým predsa človek nikoho neuráža, iba mu nadáva. To nie je to isté, určite cítite ten rozdiel, či?