Táto osnova nie je o Bielej noci. Je to úžasný festival. Iba som sa tak kratúčko zamyslel do akých obrazov si my ľudia skladáme svet.  V meste nad riekou za temného večera dav ľudí – dospelí, deti, páry držiace sa za ruky, otcovia s foťákmi hľadia na nebo, kde krúži tristo členný roj dronov. Pohybujú sa koordinovane, doslova dýchajú ako jeden organizmus. A pretože má každý svetielko, na oblohe vznikajú nádherné obrazce. Niekto si s tým musel dať naozaj prácu, že to všetko pripravil, naprogramoval a uskutočnil toto veľkolepé nočné divadlo.

 Ľudia tam stoja a obdivujú svetielka. Sme takí. Vždy obdivujeme svetielka. Už od staroveku. Hviezdy, ohňostroje, drony. Je to elektrizujúca, aj keď prchavá krása. Máme radi zázraky a tristo dronov, ktoré dýchajú ako jeden, to je zatiaľ zázrak. V tej istej chvíli v inom meste nie zas až tak ďaleko od nás letí rovnaký roj dronov. Dýchajú ako jeden organizmus. Niekto si s tým musel dať prácu, keď to všetko pripravil a naprogramoval. Ale nemajú svetielka. Keď prilietajú, dav ľudí sa snaží schovať. Dospelí, deti, páry držiace sa za ruku. Nikto nefotí. Po chvíli sa ozve paľba a výbuchy, do noci bliká ohňostroj strieľ. Niekde horí. Plamene kreslia v tme neuveriteľné obrazce. Doznie siréna. Ľudia pomaly vychádzajú na ulicu a dívajú sa na to absurdné, ale elektrizujúce divadlo. Sme úplne rovnakí. Už od staroveku. Dobro a zlo, pokoj a zúrivosť, krása a absolútny zmar v nás existujú súčasne. V jednej chvíli sa bezbranní kocháme v inej bežíme ovládaní strachom a obe tie chvíle si spôsobujeme sami. Jeden človek druhému. Dnes už si ich vieme aj naprogramovať… Všetko, čo sme vymysleli a čo sme ako ľudia dokázali nás vie tešiť, ale aj zabiť. S touto perspektívou žijeme už veľmi dlho, v tom sa nemeníme. A rozdiel je len to jedno malé svetielko… buď tam je, alebo je tma.