Sedel som v nočnej električke, keď pristúpila známa dvojica. Teda takto – nikto z nás, čo sme tam boli, tú dvojicu konkrétne nepoznal, ale inak to bola známa dvojica, ktorá skôr, či neskôr pristúpi do každej nočnej električky. Dvaja muži. Hluční, opití, použití, jemne rozostrení, akoby ich niekto namaľoval ako akvarel. Večer ich neodvratne zviedol dokopy. Väčšina cestujúcich si odsadla. Muži boli hlasní a dalo by sa povedať aj emocionálne rozbabraní.

 A tak veľmi skoro prešli k dialógu, ktorý patrí už od čias Štefana Skrúcaného k tým absolútnym klišé a povinným jazdám pri stvárňovaní opilcov. Ten väčší s kučeravými vlasmi, ktorý vyzeral ako by práve zmokol, chytil toho menšieho a pýta sa: Máš rád? Nie, ale mi povedz! Máš? Ja ťa mám rád… A mne v tú chvíľu došlo, že je to naozaj tak. Je to asi skutočne naša národná vlastnosť, že my vieme prejaviť city, až s istým počtom promile. Inak sme uzavretí a mĺkvi ako ranný spoj, ale stačí trochu alkoholu a zrazu hľadáme cit. Iné národy pijú a potom debatujú, chvália sa, alebo sa bijú a my sa pýtame. Skutočne naliehavo sa pýtame: KTO NÁS MÁ RÁD? To je naše poznávacie znamenie po piatom poldeci. Spytujeme sa to s obavou, či sa niekto taký nájde. Ale chceme to vedieť, lebo sme na to kedysi dávno nedostali dostatočnú odpoveď od rodičov, či blízkych. Za triezva by sme nemohli, ale keď pijeme, tak sa tá samota, ktorej inak hovoríme hrdosť, začne ozývať. A my chceme vedieť, či aspoň ten kamarát oproti nám, s ktorým to ťaháme roky, stokrát sme sa vzájomne podrazili, prebrali si frajerku, udali sa, rozbili si hubu, spolu prišli o všetko – či aspoň on nás má rád, keď už nie tí, o ktorých nám v skutočnosti šlo, ale ktorých sme sa to triezvi neboli schopní spýtať. Vraj sme hrdý národ, ktorý sa ničoho nebojí a nikoho nepotrebuje, aby mu niečo hovoril. Ale keď sa chceme spýtať, kto nás ľúbi, kto nám ešte zostal, kto nás prijíma a je s nami, či už v normálnom živote, alebo politicky na úrovni medzinárodných vzťahov, musíme vypiť fľašu borovičky.