Je to krásne, ako sme schopní obdivovať rozmanitosť prírody. Tam sa zhodneme takmer všetci, takmer všetci budeme kývať hlavou a hovoriť spoločne, aké je to úžasné, že je tá príroda taká rozmanitá. Tam sme ešte všetci za. 

Žasneme radi nad prírodou, jej rôznorodosťou, niečo sa nám páči viac a niečo menej, ale  zhodneme sa, že je to úžasné a že nám to ako sa dnes hovorí: Veľa dáva.  To je teraz módy výraz. Stále počujem, že nám niečo veľa dáva. Len sa neviem dopátrať, že konkrétne čoho nám dáva veľa a kde. Ja len, že by som tam zašiel. Ale o tom som nechcel. Rozmanitosť prírody obdivujeme a nedesí nás, lebo je to príroda. Naša vlastná ľudská rozmanitosť je rovnako hodná obdivu a je to príroda, ale desí nás. Teda niektorých mnohých. Desí nás, že niekto ako my, ale že celkom ako my, cíti niečo inak, myslí trochu inak, páčia sa mu iné veci a iné vône, iné jedlá, iné osoby. Mám slabé vzdelanie v biológií a sociológií, aby som pochopil, prečo vo svete tak pestrom a prepojenom, vo svete biodiverzity si dominantné postavenie našiel druh, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, že nie sme všetci úplne vo všetkom rovnakí. Teda, že sme na 99,9 percent rovnakí, ale je tu istá drobnosť. A tá rozhodne o všetkom. Mravce to vraj tiež medzi sebou vnímajú a okrem človeka to je údajne jediný živočíšny druh, ktorý je schopný viesť vojnu. Žasneme, keď objavíme iný kvet, keď nám vyrastie na záhrade ruža, ktorá má trochu inú farbu, alebo vôňu, ale zato trochu iný názor, či výzor, alebo myslenie u blízkeho človeka je pre nás nestráviteľné. Vynucujeme si absolútnu zhodu na všetkých úrovniach spoločnosti. Vo firmách, v stranách, v regiónoch, v rodinách, vo voličských základniach, v národoch. Poukazujeme na tých druhých, iných, aby sme sa utvrdili v tom, že my sme stále my. Rovnakí. Vo svete, ktorý dnes a denne vybuchuje rozmanitosťou všetkého vedieme duchovné a reálne vojny pre jednu desatinu iného myslenia, inej farby očí, pleti, inej orientácie, iných chutí… chceme si brať zo sveta všetky možnosti a nárokujeme si ich, ale pri nás samotných chceme mať len jednu možnosť, jeden model, žiadne odchýlky. Tie nás tak rušia, že potom už nevieme, či sme aj my, ešte stále my. Takže by sa o nás ako o ľudstve dalo povedať, že my sme vlastne detailisti. Stačí drobnosť a už je zle.