Človek sa stále učí. A hoci prichádzajú chvíle, kedy má pocit, že konečne dospel k nejakému poznaniu, stále je možné, že sa z hmly pred ním náhle vynoria nové skúsenosti. A tie ho donútia ďalej kráčať a objavovať a utvárať si názor, hoci mal na chvíľu pocit, že je už v akomsi cieli. Určite to platí aj na mňa, ale pre túto chvíľu mám pocit, že som dospel do malého cieľa a som presvedčený, že tá najhoršia a najnebezpečnejšia emócia, ktorú človek môže cítiť, zdieľať, alebo šíriť je strach. 

Strach mení váš život, vašu povahu. Áno, je našou súčasťou od prírody, aby sme prežili, aby sme vedeli kedy cúvnuť a utekať, ale my sme strach vložili do našej racionality a začali s ním narábať celkom vedome. Kedysi sa používalo slovné spojenie „rozsievať strach“. Strach klíči a rastie, je ho teda možné aj zasiať. Má tisíce podôb. Nie sú to len vytreštené oči a krik, keď popred vás v noci preletí netopier, alebo uvidíte pavúka. Strach to sú aj obavy. Jemné, ale neodbytné, ktoré vás rozhlodajú zvnútra. Strach sa dá osvojiť, prebrať aj zdediť. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, aké je dôležité nepodporovať v ľuďoch strach. Nie každý vie dodať odvahy, ale nešíriť strach je nevyhnutné.  A nielen v ľuďoch, ale aj v národe. V národe špeciálne.  Šírenie strachu, ako vidíme, je skvelá možnosť ovplyvňovať a pútať k sebe tých, ktorí so svojím strachom bojujú. Ale máme byť spoločenstvom, ktoré pohromade drží len strach? Môžeme debatovať o tom, ako by mal vyzerať náš štát, môžeme mať spory, ale mám za to, že by sme sa mali zhodnúť, že štát by nemal viesť človek, ktorý sa (zdá sa) autenticky bojí. A svoj strach neskrýva, naopak, chce ho s nami zdieľať. Chce ho rozsievať a meniť aj našu povahu, aby jej integritu rozhlodali obavy a my sme zostali radšej za pecou, pretože čo ak… Každý sa môže báť, ale šli by ste autobusom, ktorého vodič sa krčí pod volantom, lebo, čo ak dôjde k nehode a snaží sa vás presvedčiť, aby ste si síce kúpili lístok, ale nikam nešli. Možno niekde takí autobusári sú, ale nemali by byť. Nehoda sa môže stať, ale šofér nie je práve ten, kto sa jej má báť tak, že púšťa volant. Každý z nás čelí nejakému strachu, spomeňte si na Orwella, ale tí čo držia volant, kormidlo, alebo štát s ním nemôžu kalkulovať, obchodovať, ani ho šíriť.